na Blog.cz

Erika ---- >

Keď som ráno otvorila oči, slnko sa práve ukazovalo na oblohe. Posadila som sa na posteli a rozhliadla po miestnosti. Na sedačke pri dverách sa chúlilo telo. Usmiala som sa.

"Mark?" oslovila som ho jemne. Otvoril oči, akoby ani nespal a pozrel na mňa.

"Dobré ráno." Pozdravil ma a posadil sa. Usmiala som sa.

"Bré." Odvetila som a ponaťahovala si krk.

Nasledujúce tri dni boli mojou činnosťou len tri veci. A to: spanie, trávenie času s priateľmi, no zväčša s Ruth a premýšľanie. Keď som nebola s Ruth, alebo som práve nespala, premýšľala som nad svojim životom. Takmer 10 rokov som vyrastala bez rodičov. Jediné spomienky ktoré na nich mám sú moje sny, fotky v albume a Bethanino rozprávanie. Po doteraz nevysvetlenej udalosti sme sa presťahovali do Astrálie, pre mňa totálne neznámej zeme, no predsa som sa tu cítila ako doma.

"No...nepamätám si to. Niečo sa mi snívalo, to viem na isto, no neviem si spomenúť čo." Priznala som sa. "Je to zvláštny pocit. Viem, že som čosi videla, že to bolo čosi dôležité, no neviem si spomenúť." Dodala som.

"To nič. Časom si spomenieš." Povedala Kris a stisla mi ruku. Usmiala som sa na ňu.

"Ako to ide v škole?" spýtala som sa. Mark a Kris na seba pozreli. Bol to krátky, no veľa vravný pohľad. Zamračila som sa.

"Čo sa stalo?" spýtala som sa opatrne. Kris si vzdychla.

Keď som sa prebudila, slnko už bolo dávno za horami. Izba bola tmavá a prázdna. Pomaly som sa posadila na posteľ a obzrela sa navôkol. V tom som začula už dobre známy zvuk. Beth ležala na pohovke a spokojne odfukovala. Pousmiala som sa a ľahla si späť na posteľ. Dva týždne. Stále mi behalo hlavou, ako je možné, že som dva týždne ležala v kóme a nič si nepamätám. Muselo sa mi predsa čosi snívať. Áno, ten sen pred prebudením, ale ešte čosi viac.