Stav Blogu: polozastavený
nálada Adminiek
Momo: Prijatá a šťastná Hagura: deprimovaná

Červenec 2013

24. Kapitola- A tak to začalo...

30. července 2013 v 12:00 | Momo |  Rebelka
"Si si istá že to chceš?" spýtala sa ma Beth. Sedeli sme v jej, ako to s radosťou volala, "dielni" a netrpezlivo som čakala kým privoláme Ruth. Okamžite ako mi položila otázku, horlivo som prikývla. Beth si vzdychla. Nevedela som pochopiť, prečo sú z toho všetci tak vystrašený.

23.Kapitola - Návrat

27. července 2013 v 12:00 | Momo |  Rebelka
--- >Erika

Otvorila somoči a rozhliadla sa. Ležala som vo veľkej mäkkej posteli s jemnýmiprikrývkami a nebesami naokolo. Pomaly som sa posadila a rozhliadlasa po miestnosti. Veľká stará skriňa z mahagónového dreva, mäkké koberce,krb, veľké okno, písací stôl po ním, či vysoké zrkadlo neďaleko postele.Zhodila som nohy z postele a podišla k oknu. Naskytol sa miprekrásny pohľad na zelenú krajinu prekvitajúcu životom a radosťou.

22.Kapitola - S tebou a bez sveta

24. července 2013 v 12:00 | Momo |  Rebelka
--- >Mark

Od Ruthinhopohrebu prešli dva týždne. Všetko sa postupne dostávalo do normálu, len Erikabola čím ďalej tím viac uzavretá do seba. Keď sme sa s ňou snažilirozprávať, buď len prikývla, alebo čosi zamrmlala. To bolo všetko.

21.Kapitola - navždy zbohom

21. července 2013 v 12:00 | Momo |  Rebelka
Bola somtam. Stála som pred jej hrobom a ticho zízala na náhrobný kameň s jejmenom. Boli tu jej rodičia, rodina, priatelia. Ľudia, ktorý ju milovali rovnakoako ja. Stála som vzadu, ďaleko od všetkých. Od Beth, pevne zvierajúcu dlane so slzami v očiach. Od Kris, ktorása smrkajúc chúlila v bratovom náručí. Od Mariselovcov, túliacich sak sebe a plačúcich nad stratou jedinej dcéry.

20. Kapitola - Please, stay...

18. července 2013 v 12:00 | Momo |  Rebelka
Sedeli smev parku až kým som neprestala plakať. Potom sme sa celé premočené vrátilido nemocnice. Bola som Beth veľmi vďačná, že to so mnou vydržala a žestála pri mne. Keď odišla, pobrala som sa za Ruth.
Našla som juležať v posteli. Bola schúlená pod dekami a celá sa triasla.

19.Kapitola - Keď s dažďom padá pravda

15. července 2013 v 16:04 | Momo |  Rebelka
Počas prechádzky po nemocničnom parku som takmer nič nevnímala. City a myšlienky ohľadne rozhovoru s Markom som zahnala kdesi hlboko do ústrania a jediné, na čo som sa sústredila bol hraný šťastný výraz na tvári, keď som sledovala skákajúcu a behajúcu Ruth.Keď sme sa však vrátili dnu a ja som zostala sama, pretože Ruth zaspala,myšlienky zahnané do kúta sa predrali na povrch.